Príbeh: Bublinka To a elixír odvahy

V krajine BubleTo svietilo slnko, ale Ela sedela zamyslená. „To,“ zašepkala, „zajtra mám ísť na výlet s novými deťmi… ale trochu sa bojím. Čo ak sa mi nikto neprihovorí? Alebo sa mi niečo nepodarí?“

To chvíľku premýšľala a potom jej zažiarili očká: „Vieš, čo potrebujeme? Elixír odvahy!“, vyhlásila, a hneď sa rozbehla pre čarovnú súpravu z BubleTo. Na stôl pripravila misku, lyžičku a rôzne voňavé a farebné prášky.

„Najprv trošku ružového prášku, ten je za láskavosť, ktorú máš v srdci,“ povedala a jemne ho nasypala. „Potom modrý, ten ti pripomenie, že aj keď máš strach, stále vieš byť silná.“ Potom pridala štipku žltého prášku: „Toto je za radosť. Keď sa smeješ, všetko je hneď o kúsok jednoduchšie.“ Nakoniec si To sadla vedľa Ely, chytila ju za ruku a dodala: „A posledná prísada je tá najdôležitejšia – ty sama. Tvoja odvaha je už v tebe. Elixír ti ju len pripomenie.“

Ela pridala pár kvapiek vody. Zmes zasyčala, zašumela a zmenila sa na dúhový penivý elixír. Spoločne si priložili ruky k srdcu a povedali zaklínadlo: „Ja som JA. A to je dosť.“🌟 Ela sa usmiala. V brušku ju jemne zašteklilo, ako keď sa tešíš a zároveň trochu bojíš. Ale teraz to bolo iné. Už vedela, že môže ísť aj s kúskom strachu, pretože má v sebe odvahu skúšať nové veci.

To ju objala: „Keď veríš sebe, dokážeš viac, než si myslíš. A keď to aj nejde na prvý raz, nevadí, dôležité je skúšať to znovu.“ Ela prikývla, postavila sa, a s iskrou v očiach povedala: „Zajtra sa usmejem na prvé dieťa, čo stretnem. A možno sa z nás stanú kamaráti!“

Na druhý deň ráno bolo v izbičke ticho. Ela stála oblečená pri dverách so zapnutým batôžkom a rukami pevne zvieranými pod sebou. V tom sa na parapete objavila bublinka To. Usmiala sa a povedala: „Pamätáš na elixír? Máš ho stále v sebe.“🫧

Ela prikývla a zhlboka sa nadýchla. V brušku ju znovu zašteklilo. Ale už to nebol len strach, bolo to aj vzrušenie. Vedela, že dnes možno zažije niečo nové. Možno si s niekým zahrá hru. Možno sa niekto zasmeje na jej vtipe. A možno sa nič z toho nestane, ale aj to bude v poriadku.

Keď Ela vystúpila z autobusu, urobila prvý krok a potom ďalší. Všimla si dievča, ktoré stálo osamote. Trošku sa usmiala a povedala: „Ahoj. Máš rada farby?“ Dievča sa prekvapene pozrelo, a potom sa usmialo späť: „Áno! Najviac ružovú a modrú!“ O chvíľu sa už spolu smiali a vymýšľali, akú farbu by mala zmrzlina pre draka.

Medzitým sa niekde vo svete bublinka To zatočila vo vzduchu, spravila bublinkový kotrmelec a šťastne si šepkala: „Vidíš, Ela? Už to v sebe máš.“

A odvtedy, vždy keď Ela cítila šteklenie v brušku, spomenula si na svoj elixír, na ružový prášok láskavosti, modrú silu, žltú radosť a najmä na to najdôležitejšie – že odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale rozhodnutie skúsiť to aj s ním.

Možno si raz taký elixír namiešaš aj ty. Možno už dnes. Možno zajtra. Stačí sa usmiať na niekoho okolo seba. A možno práve vtedy vznikne nové kamarátstvo.😊

A tak si To a Ela vytvorili elixír, ktorý nepotrebuje fľašku. Stačí ho nosiť v srdci, a použiť vždy, keď treba urobiť niečo nové, odvážne a krásne. Každý má v sebe odvahu. Niekedy len potrebuje malú bublinku pripomenutia.💖