Môžem sa hnevať a byť smutná zároveň? - rozprávka

V jeden zvláštny deň mala Ela pocit, že v nej niečo nesedí. Nebolo to tak, že by bola len smutná. A ani tak, že by bola len veselá. Bolo to niečo medzi tým.
Niečo, čo sa nedalo ľahko pomenovať.

Ela sedela na zemi v izbe, okolo seba mala rozhádzané hračky, no nemala chuť sa s nimi hrať. V hlave jej plávali myšlienky ako malé rýchle rybky – každá iným smerom. Chvíľu sa tešila na popoludnie, ktoré ju čakalo, a o chvíľu nato mala v očiach slzy, hoci sama nevedela presne prečo.

„To je divné,“ zašepkala si pre seba.
„Veď sa predsa môžem tešiť, tak prečo sa mi zároveň chce plakať?“

Vtom sa pri nej objavilo jemné zašumenie.
Vzduch sa zľahka zavlnil a vedľa nej sa zaleskla malá bublinka To.

„Ela,“ ozvala sa tichým hlasom, „zdá sa mi, že dnes sa v tebe niečo deje.“

Ela sa na ňu pozrela.
„"Nerozumiem tomu," povedala neistým hlasom. "Som veselá ale aj smutná. Ako keby sa to vo mne miešalo. Ale... to sa predsa nemá, nie?“

To sa usmiala. Nie takým úsmevom, ktorý by sa z jej pocitov vysmieval. Skôr úsmevom, ktorý hovoril: poď, spolu na to prídeme.

„Poď so mnou,“ povedala. „Ukážem ti miesto, kde sa miešanie nepovažuje za chybu.“

Svet okolo nich sa pomaly zmenil.

Ocitli sa v miestnosti, ktorá vyzerala ako zvláštne laboratórium, no nebolo v ňom nič studené ani strašidelné. Na policiach stáli priehľadné nádoby, v ktorých sa leskli farby. Niektoré boli jasné a žiarivé, iné jemné a pokojné. Všetko sa tu pomaly hýbalo, akoby misky dýchali. 

„Toto je Miesto miešania,“ vysvetlila To. „Tu máme všetky pocity.“

Ela pristúpila k jednej z nádob. Vo vnútri sa jemne vznášala žltá farba.
„Táto je radosť?“ spýtala sa.

To prikývla. „Áno. A tamtá modrá je smútok. Fialová je strach. A tá zelená… to je nechuť. 

Ela sa zamračila.
„Ale tie farby sa dotýkajú,“ všimla si. „Niektoré sa dokonca miešajú.“

„Presne tak,“ povedala To a jemne sa dotkla jednej nádoby. „Tak ako pocity v tebe.“

Na stole sa objavila miska s vodou a vedľa nej malá dóza s jemným práškom BubleTo. Keď To nasypala trochu prášku do vody, začali sa objavovať bublinky. Farby sa pohli, rozšírili a pomaly sa spojili do nového odtieňa.

Ela to sledovala so zatajeným dychom.

„Pozri,“ povedala To, „keď sa stretnú dve farby, nezmiznú. Len vytvoria niečo nové.“

Ela sa zamyslela.
„Takže keď sa teším a som smutná zároveň…“

„…neznamená to, že robíš niečo zle,“ doplnila To. „Znamená to, že sa v tebe deje niečo dôležité.“

Vtom sa miestnosť jemne zachvela. Farby v nádobách sa pohli rýchlejšie, niektoré začali pretekať jedna do druhej.

Ela pocítila, ako sa jej hruď stiahla.
„Je toho na mňa veľa,“ priznala potichu.

To sa k nej priblížila.
„Keď je pocitov priveľa,“ povedala, „pomáha zastaviť sa a pozorovať.“

Sadli si spolu na zem.
Bublinky vo vode pomaly stúpali k hladine a praskali. Jedna po druhej. Bez ponáhľania.

Ela si všimla, že jej dych sa spomaľuje.
Myšlienky sa prestali naháňať.

„Už to nebolí tak veľmi,“ povedala prekvapene.

„Pretože pocity chcú byť videné,“ odpovedala To. „Nie zahnané do kúta. Vieš, keď máš pocit, že toho cítiš príliš veľa, je v poriadku si to priznať, spomaliť a preskúmať to. Niekedy zistíš, že potrebuješ niečo opraviť, napríklad sa ospravedlniť ak cítiš vinu, alebo upratať hračky ak cítiš chaos. Inokedy len potrebuješ pozorovať svoj smútok a nechať ho prejsť kade potrebuje a keď príde jeho čas, zas odíde. Tomu sa hovorí precítenie. Je v poriadku vziať si čas na precítenie. Stačí sa len započúvať a pozorovať a časom sa naučíš, ako s emóciami pracovať. A ja tu budem a pomôžem ti, keď to budeš potrebovať.“

Keď sa Ela vrátila späť do svojej izby, svet bol rovnaký.
Hračky boli stále rozhádzané. Deň pokračoval...

Ale Ela bola iná.

Vedela, že keď sa v nej nabudúce stretnú radosť, smútok, neistota aj pokoj, nemusí sa ich báť. Nemusí si vybrať len jeden.

Môže ich nechať byť.
Pozorovať ich.
A dôverovať, že aj z miešania môže vzniknúť niečo dobré.

To sa pri nej jemne zaleskla.
„Pamätaj,“ povedala, „nie si pokazená, keď cítiš viac vecí naraz. Si živá.“

Ela sa usmiala.
Tentoraz pokojne.